Polyfarmácia a nevhodná preskripcia u hospitalizovaných seniorov: detailná analýza klinických dát

Souhrn

Práca prináša pohľad na farmakoterapiu geriatrických pacientov, ktorú charakterizuje polyfarmakoterapia a polypragmázia. Analyzuje súbor pacientov na oddelení dlhodobo chorých v UNB akademika L. Dérera, so zameraním na skupinu pacientov starších ako 65 rokov (geriatrický pacient). Výsledkom je zhodnotenie počtu užívaných liekov, ale tiež potenciálne nevhodnej liečby podľa odborných odporúčaní. Retrospektívne spracovanie dát ukazuje, že polyfarmácia bola prítomná pri prijatí až u 90,7 % pacientov a pri prepustení vo viac než 94 % prípadov. Výskyt potenciálne nevhodných liekov stúpol z 38,1 % pri prijatí na 43,2 % pri prepustení. Následne výsledky porovnáva s podobnými prácami v našich podmienkach. Cieľom je upozorniť na dostupné odporúčania pre racionálnu a bezpečnú farmakoterapiu pri liečbe geriatrických pacientov a poukázať na závažnosť problému v spoločnosti a motivovať k jeho riešeniu. Liečba pacientov vo vyššom veku by mala byť individualizovaná a šitá na mieru a pravidelne revidovaná. Polypragmáziu vyhodnocuje podľa zoznamu Národní kritéria léčiv a lékových postupů nevhodných ve stáří.

Klíčová slova:

geriatrický pacient – polyfarmácia – polypragmázia – potenciálne nevhodné lieky

Úvod

Farmakoterapiu vo vyššom veku charakterizuje polypragmázia, prevaha symptomatickej liečby nad kauzálnou, vysoký výskyt nežiaducich účinkov liekov, špecifiká farmakokinetiky a farmakodynamiky.⁽¹⁾ So stúpajúcim vekom sa zvyšuje priemerný počet užívaných liekov. Rešpektovaním základných zmien v starobe a voľbou terapeuticky bezpečných alternatív je možné vyhnúť sa poliekovým komplikáciám a prispieť tak k vyššej kvalite života.⁽²⁾ Pacienti s chronickými chorobami prevažne vyššieho veku sú skupinou najviac postihnutou polyfarmáciou. Trend starnutia populácie je nevyvrátiteľný fakt, viditeľný v demografických parametroch aj Slovenskej republiky a taktiež vo vyspelých krajinách. Podobne ako vo všetkých vyspelých častiach sveta, tak aj na Slovensku stúpa percentuálne zastúpenie seniorov. To prináša so sebou aj stúpajúci podiel pacientov vyššieho veku so svojimi špecifickými charakteristikami, ako je polymorbidita, chronicita, polyfarmácia. Týmto zmenám by sa mal prispôsobiť aj zdravotný systém a tiež my lekári. Ovládať geriatrické minimum je pri liečbe starnúcej populácie len výhodou. V geriatrickej praxi je odporúčané začínať liečbu najmenšími ešte účinnými dávkami a následne ich vytitrovať.⁽³⁾ Farmakologická liečba je najčastejšia liečba u pacientov vyššieho veku. V súčasnosti sa medikamentózna liečba vyznačuje veľkou spotrebou liekov s polyfarmáciou/polypragmáziou 8–10 liekov, ktorá je riziková z hľadiska liekových interakcií, čo môže participovať aj na poškodzovaní zdravia pacienta.⁽⁴⁾ Netreba opomínať voľnopredajné lieky, ktorých spotreba kontinuálne stúpa. Podľa dostupných štatistík Národného centra zdravotníckych informácií (NCZI) za rok 2024 bolo vydaných na Slovensku 43,1 mil. balení voľnopredajných liekov.⁽⁵⁾ Najjednoduchšou zásadou, ktorou sa treba riadiť pri farmakoterapii pacienta, je: Čo najmenej liekov v čo najnižších dávkach len na nevyhnutnú dobu. Cieľom farmakoterapie je zlepšiť kvalitu života. Vyliečenie choroby nie je vždy možné a pacientovi možno niekedy uľaviť jednoduchým nefarmakologickým postupom, ale ak je farmakoterapia nevyhnutná, mal by si lekár uvedomiť, že vek pacienta a multimorbidita môžu spôsobiť, že očakávaný účinok lieku sa nemusí dostaviť a niekedy prevážia nežiadúce účinky.⁽⁶⁾

Problematika farmakoterapie pacientov vyššieho veku zahŕňa pojmy polyfarmácie a polypragmázie. Je potrebné odlišovať polyfarmáciu, resp. polyfarmakoterapiu (užívanie viacerých potrebných liekov) a polypragmáziu (užívanie zbytočných liekov).

Názov „polyfarmácia“ je odvodený zo starogréčtiny, zložený zo slovíčok „polús” (= veľa) a „pharmakeí” (= užívanie liekov). V českej literatúre sa používa pojem „polyfarmakoterapie”, na Slovensku sa prikláňame skôr k pojmu „polyfarmácia“. ⁽⁷⁾
Polyfarmácia znamená: liečim pacienta s jasnou indikáciou na začatie liečby, zohľadním predpokladanú dĺžku života, vzájomne interakcie liečiv, posúdim individuálne riziko verzus benefit pre pacienta. Polypragmázia vo význame liečim každú diagnózu. Od slova „polús”
(= veľa) a „pragmasis” (činností, úkonov), robiť veľa úkonov naraz, teda vo význame zaoberať sa všetkými diagnózami naraz a ich liečbou. Polypragmázia je zjednodušene povedané snaha lekára liečiť každú diagnózu, ktorú u pacienta stanovíme, bez uvažovania nad prínosom či rizikom liečby, resp. ponechania bez liečby, bez zhodnotenia vhodnosti či nevhodnosti liečby, bez konzultácie s pacientom, aké sú jeho očakávania.

Polypragmázia: liečim –⁠ diagnózu. Polyfarmácia: liečim –⁠ pacienta.

Tematika racionálnej optimalizácie liečby geriatrických pacientov sa dostáva do popredia. Postupne začali vznikať termíny ako vhodná či nevhodná terapia. Formovali sa odporúčania geriatrických odborníkov a odborných spoločností. Rozhodnutia, či ide o vhodnú, alebo nevhodnú terapiu, sa formulovali na základe vykazovania toxicity pre pacienta a tiež zhodnotením očakávaného prínosu. Nevhodnou preskripciou je najviac zaťažená populácia nad 80 rokov, kde je taktiež prítomná najväčšia polymorbidita a najčastejší výskyt nežiaducich účinkov liečiv. Pre zjednodušenie tejto úlohy boli vypracované zoznamy nevhodných liečiv a ďalšie screeningové nástroje.⁽⁸⁾

Medzi nevhodné lieky u pacienta vo vyššom veku radíme tie, pri ktorých riziko pre pacienta preváži nad očakávaným prínosom. Liečivá môžu vykazovať vyššiu toxicitu pre kumuláciu pri dehydratácii pacienta, malnutrícii, sarkopénii, pri poklese eliminačných funkcií. Ak nie je jasná indikácia alebo nedostatok vedeckých dôkazov o účinnosti, ak je vybrané liečivo s vyšším rizikom nežiaducich účinkov aj napriek dostupnosti bezpečnejšej alternatívy alebo sú prítomné chyby v dávkovacom režime (interval, toxické hladiny lieku).^{(8, 9)} Liečivá spĺňajúce niektoré z týchto kritérií sú označované ako nevhodné, niekedy sa stretávame aj s termínom „potenciálne nevhodné liečivá” (potentially inappropriate medications –⁠ PIM), pretože takéto liečivá nie sú u starších pacientov absolútne kontraindikované. Majú však vysoký potenciál nežiaducich poliekových reakcií v porovnaní s liečbou u pacienta v strednom veku a bezpečnejšími liekmi.⁽⁸⁾

S problematikou nevhodnej preskripcie (inappropriate prescribing) a nevhodných liečiv u geriatrických pacientov sa prvýkrát zaoberali v 90. rokoch minulého storočia v USA pri vytvorení tzv. Beersových kritérií.⁽⁹⁾ Vo svete sú najviac rozšírené, ale častokrát ťažko aplikovateľné, preto mnohé krajiny pristúpili k vypracovaniu vlastných odporúčaní, pre ktoré Beersov zoznam slúžil ako podklad. V našej práci sme sa v prvej časti zaoberali polyfarmáciou na oddelení dlhodobo chorých v UNB akademika L. Dérera a neskôr sme konkrétne analyzovali farmakoterapiu pacientov. Hodnotili sme nevhodnú liečbu, podľa odporúčaní Národní kritéria léčiv a lékových postupů nevhodných ve stáří z roku 2012, publikovaných autormi Fialová, Topinková a kolektív v roku 2012. Výsledky sme porovnali s podobnými prácami v našom regióne. Je dôležité sledovať takýto vývoj v spoločnosti a zanechať dáta do budúcna, aby sme vedeli zhodnotiť, čo nám táto doba polyfarmácie priniesla. Ak je našim cieľom pomôcť pacientovi, musíme hodnotiť liekovú anamnézu prísnejšie aj s aktívnou účasťou pacienta (alebo príbuzných) a terapiu individualizovať za účelom predísť iatrogénnemu poškodeniu.

 

Súbor pacientov a metodika

Retrospektívnou analýzou sme hodnotili vzorku pacientov na oddelení dlhodobo chorých v nemocnici UNB ak. L. Dérera. Hodnotili sme dva okruhy, a to I. polyfarmáciu a II. polypragmáziu –⁠ potenciálne nevhodné liečivá, počas obdobia 13. 4. 2022 –⁠ 13. 11. 2022. Potenciálne nevhodné liečivá sme identifikovali podľa Národního kritéria léčiv a lékových postupů nevhodných ve stáří z roku 2012. Do súboru sme nezahrnuli pacientov, ktorí boli prijatí a následne počas hospitalizácie pre rôzne komplikácie preložený na akútne oddelenie, a taktiež sme nezahrnuli pacientov, ktorí počas hospitalizácie exitovali. Hodnotili sme prvý dekurz pri prijatí s predpísanou medikáciou a prepúšťaciu správu s odporúčanou liečbou. Ak pacient užíval fixnú kombináciu liečiv, každé liečivo sme hodnotili osobitne. Celkový súbor pacientov predstavoval 118 pacientov (≥ 65 rokov). Výsledky sme porovnali s inými prácami o polyfarmácii a potenciálne nevhodných liečivách u geriatrických pacientov.

 

Výsledky

V súbore 118 pacientov prevažovali ženy nad mužmi. Počet žien bol 67 (56,8 %) a mužov bolo 51 (43,2 %). Priemerný vek pacientov bol 81 rokov.

I. polyfarmácia

Polyfarmáciu sme hodnotili ako užívanie 5 a viac liečiv. Pri preklade na oddelenie dlhodobo chorých bola polyfarmácia u 107 (90,7 %) pacientov a pri prepustení u 111 (94,1 %). Priemerný počet liekov, ktoré užíval jeden pacient pri prijatí, bol 11 a taktiež pri prepustení ostal tento počet nezmenený. Graf 1 ponúka prehľad priemerného počtu užívaných liekov odstupňovaných podľa veku. Najpočetnejšou skupinou bola skupina 85–89-ročných. Významnú časť tvorili 90 a viac roční, čo do budúcna môže byť dominantnejšia skupina s ohľadom na starnúcu populáciu.

 

II. polypragmázia

Potenciálne nevhodné liečivá sme identifikovali podľa Národního kritéria léčiv a lékových postupů nevhodných ve stáří z roku 2012. Pri konkrétnych liečivách sme brali ohľad aj na dávkovanie (príklad: digoxín, zopiklón, zolpidem, sulfát železnatý).

V našom súbore 118 pacientov sa pri prijatí na oddelenie vyskytli potenciálne nevhodné liečivá u 45 pacientov (38,1 %). Z nich užívalo 37 (31,4 %) jedno, ďalej 7 pacientov (5,9 %) dve a 1 pacient (0,9 %) štyri potenciálne nevhodné liečivá. Pri prepustení z nemocnice boli tieto liečivá predpísané u 51 pacientov (43,2 %). Z nich užívalo 42 (35,6 %) jedno, ďalej 7 pacientov (5,9 %) dve, nasledujú 2 pacienti (1,7 %) tri potenciálne nevhodné liečivá (graf 2).

 

V súbore pacientov sme pozorovali vysoký výskyt polyfarmácie pri prijatí a tiež následný mierny nárast pri prepustení. Druhý okruh, kde sme hodnotili preskripciu potenciálne nevhodného liečiva, taktiež zachytil vyšší výskyt pri prijatí a mierny nárast pri prepustení.

Ako zaujímavú ukážku sme vybrali z analyzovaného súboru pacienta s najvyšším počtom užívaných liekov. V tomto prípade hovoríme o hyperpolyfarmácii (excesívna polyfarmácia –⁠ užívanie viac ako 10 liečiv). Pacient s prítomnou polymorbiditou v klinicky ťažkom zdravotnom stave. Z dostupných dát nemocničného systému nachádzame údaj o dĺžke života po prepustení 2 mesiace (tab. 1). K racionalizácii terapie u takýchto pacientov nám môže pomáhať aj prognostický faktor tzv. surprise question pre lepšie pochopenie, čo pacientovi naozaj pomôže. Tento prognostický nástroj môže byť nápomocný a smerodajný pre rozdelenie pacientov na tých, ktorí budú profitovať z aktívnej liečby, alebo skôr paliatívneho prístupu.⁽¹⁰⁾ Keďže starostlivosť o pacienta v ambulantnej sfére zahŕňa aj časť takýchto pacientov, je nutné sa zamyslieť nad indikovanou liečbou a pri ordinácii si vždy zodpovedať otázku, čo očakávame od nasadenej terapie, aká je predpokladaná dĺžka života s ohľadom na základné diagnózy, či sú prítomné poruchy príjmu potravy, zabezpečenie starostlivosti druhou osobou a v neposlednom rade aj finančné možnosti pacienta.

 

Pri hlbšej analýze súboru sme vyhodnotili liekové skupiny. Dominovala skupina vazodilatanciá a nootropiká (ginkgo, piracetam), antihypertenzíva (rilmenidín), ostatné liečivá (urapidil, sulfát železnatý vo vyšších dávkach ako 325 mg/deň), antiarytmiká (amiodarón, digoxín). V skupine mužov sme nezaznamenali užívanie antiarytmík –⁠ amiodarón a naopak v skupine žien sme nezachytili užívanie antiarytmík –⁠ digoxín. Pomerne časté bolo užívanie antihistaminík –⁠ prometazín z psychiatrickej indikácie (graf 3 a tab. 2). V štúdii realizovanej na súbore starších pacientov v Považskej Bystrici (z roku 2003–2005) boli najčastejšie predpisované potenciálne nevhodné liečivá digoxín, amiodarón, tiklopidín a tiež benzodiazepíny s dlhým biologickým polčasom, nenašli sme však zmienku o vazodilatanciách a ani nootropikách.⁽¹¹⁾

 

V našom súbore jednoznačne vidíme zmenu, keďže na prvom mieste dominuje skupina vazodilatancií a nootropík. Digoxín sa vyskytuje v liečbe len minimálne, amiodarón ostáva približne bez výraznejšej zmeny a celkom výraznou skupinou sú antihypertenzíva –⁠ potenciálne nevhodné vo vyššom veku.

 

Diskusia

V analýze súboru pacientov sme sa zamerali na dva okruhy, a to I. polyfarmáciu (užívanie viac ako 5 liečiv) a II. polypragmáziu –⁠ užívanie potenciálne nevhodných liečiv u seniorov (≥ 65 rokov), ktorí boli preložení na oddelenie dlhodobo chorých UNB akademika L. Dérera.

I. V našom hodnotení sme zistili vysoký výskyt polyfarmácie u pacientov pri preklade na naše oddelenie –⁠ 107 (90,7 %) a mierny nárast pri prepustení –⁠ 111 (94,1 %) pacientov. Na porovnanie použijeme dáta z ústavnej starostlivosti, a to konkrétne z Nemocnice Malacky, údaje zbierané z roku 1. 1. 2008 –⁠ 31. 12. 2009. Zaznamenali podobne vysoké čísla polyfarmácie pri prepustení (Malacky –⁠ 87,8 %, UNB ak. L. Dérera –⁠ 94,1 %), pričom metodika hodnotenia polyfarmácie bola v Malackách od počtu 6 liekov, u nás v UNB akademika L. Dérera sme hodnotili polyfarmáciu ako ≥ 5.⁽¹²⁾

 

Výsledky záchytu polyfarmácie pri prepustení z nemocnice u pacientov starších ako 65 rokov, ak súbory porovnáme, sú približne medzi 88–94 %. V našom súbore v absolútnom počte pacienti užívali 11 liečiv na osobu.

Polyfarmáciu pri prijatí pacienta do nemocnice cestou centrálneho príjmu alebo ambulancie a pri preklade na oddelenie dlhodobo chorých nemožno jedno-
značne porovnávať, nakoľko pacienti boli prijatí z domáceho prostredia verzus prekladom z akútneho oddelenia. Jedni mali liečbu chronickú a tí druhí modifikovanú akútnym stavom, ktorý vyžadoval hospitalizáciu. No napriek tomu tento nemenej dôležitý údaj spomenieme, Malacky zaznamenali polyfarmáciu pri prijatí u 68,7 % pacientov na rozdiel od nás, polyfarmáciu pri preklade sme zaznamenali u 90,7 %.⁽¹²⁾

Pacienti hospitalizovaní na našom oddelení sú takmer všetci polymorbídni s chronickým priebehom chorôb, krehkí, vyžadujú dlhšiu dobu hospitalizácie na regeneráciu a prinavrátenie zdravia. Hospitalizmus a dĺžka hospitalizácie prinášajú riziká reťazenia komplikácií, napríklad v podobe nozokomiálnych ochorení, čo zvyšuje počet užívaných liekov. Pacienti sú na naše oddelenie prekladaní častokrát aj za účelom dokončenia diagnostiky, pričom tento proces sa začne na akútnom lôžku a po stabilizácii život ohrozujúceho stavu je nutné uvoľnenie akútneho lôžka a preklad geriatrického pacienta. V mnohých prípadoch bolo dôvodom nárastu polyfarmácie v našom súbore pacientov doužívanie perorálnej ATB liečby, probiotík, substitúcia vitamínov či stopových prvkov alebo dokončenie liečby perorálnym vankomycínom ako kauzálnej liečby klostrídiovej kolitídy. Počas hospitalizácie, aj keď neprišlo k výraznému poklesu počtu užívaných liekov, častokrát sme zaznamenali aspoň redukciu dávky. V odporúčaní pri prepustení do ambulantnej sféry boli dodatky o ďalšej možnej úprave či postupnom vysadení. Je dôležité jasne formulovať odporúčania v prepúšťacej správe, vhodné aj s presným dátumom vysadenia, zníženia alebo inej úpravy medikácie. V prepúšťacích správach sa niekedy zabúda zaznamenať potreba deeskalácie a postupné vysadenie inhibítorov protónovej pumpy, ktoré pacienti ,,zo zotrvačnosti” užívajú dlhodobo. Hypnotiká určené na preklenutie obdobia porúch spánku v cudzom prostredí nemocnice sú často ponechané aj do ambulantnej liečby bez následnej depreskripcie.

Údaje v Českej republike popisujú priemerný počet liekov predpisovaných geriatrickým pacientom v ambulantnej sfére 4–6 a v dlhodobej starostlivosti 5–8 liekov.⁽¹³⁾

Polyfarmácia v európskych štátoch je nerovnomerne rozšírená. Dáta poukazujú na najnižšiu prevalenciu polyfarmácie v Grécku 25,9 %, Švajčiarsku 26,0 %, Francúzsku 28,7 %, ďalej je to Nemecko 32,1 %, Chorvátsko 32,7 %, Španielsko 33,8 %, Švédsko 37,8 %, Česká republika 46,6 %, Portugalsko 51,3 %, Poľsko 51,8 %. Niektoré štáty, napríklad Francúzsko, sa cielenými opatreniami zameriavajú na zníženie polyfarmácie v spoločnosti.⁽¹⁴⁾

V štúdii realizovanej na Slovensku u obyvateľov domovov seniorov, ktorú realizovali v roku 2001 a 2019 a následne výsledky porovnali, zaznamenali zvýšenie miery polyfarmácie takmer o štvrtinu (70,2 % na 87,3 %). Počet seniorov s excesívnou polyfarmáciou (pravidelné užívanie ≥ 10 liekov) vzrástol 4,6-násobne (z 9,3 % na 43,5 %).⁽⁷⁾

 

II. Druhá časť hodnotila výskyt preskripcie potenciálne nevhodnej liečby v súbore pacientov. Je dôležité pripomenúť, že zoznamy sú odporúčaním do praxe. Liečivá v zoznamoch nie sú kontraindikované. V našom súbore pri preklade na oddelenie sa vyskytli potenciálne nevhodné liečivá u 45 pacientov (38,1 %). Pri prepustení z nemocnice boli tieto liečivá predpísané u 51 pacientov (43,2 %). Vo väčšine prípadov išlo o užívanie 1 takéhoto liečiva a len v nepatrnom zastúpení je zachytená preskripcia viacerých liečiv z daného zoznamu. Ako rizikové hodnotíme užívanie až 3, či dokonca v jednom prípade 4 takýchto liečiv.

 

Analýza prevalencie potenciálne nevhodnej preskripcie u pacientov v nemocnici v Malackách (vek ≥ 65 rokov) identifikovala pri prijatí do nemocnice podľa Beersovho zoznamu u 128 (22,6 %) a pri prepustení u 157 (27,7 %) pacientov v terapii nevhodné liečivá, pri použití dvoch zoznamov (Beersov a Larocheovej). Podľa Larocheovej zoznamu boli predpísané 145 (25,6 %) pacientom pri prijatí a 172 (30,4 %) pri prepustení z nemocnice. Podľa oboch použitých zoznamov bola preskripcia potenciálne nevhodných liečiv významne vyššia pri prepustení z nemocnice v porovnaní s preskripciou pri prijatí.⁽¹²⁾

V porovnaní so staršou analýzou z roku 2003–2005 z nemocnice v Považskej Bystrici, kde potenciálne nevhodné liečivá hodnotili podľa Beersovho zoznamu z roku 2003, bola zistená prevalencia používania na úrovni 21 %. V inej skupine pacientov v domácej starostlivosti z Českej republiky v štúdii Fialovej a kol. zaznamenali takéto farmaká u 25,2 % chorých.⁽¹¹⁾

Popísaný podiel potenciálne nevhodných liečiv hodnotený podľa Beersovho zoznamu na Slovensku bol približne 21–23 %, vo Švédsku na úrovni 16–24 %, v USA bol tento podiel vyšší, približne na úrovni 42–43 %^{(15, 16, 17, 18)} (tab. 3).

 

Tieto rozdiely sú samozrejme spôsobené aj aplikáciou iných kritérií posudzovania potenciálne nevhodného liečiva u geriatrického pacienta, ale je potrebné si uvedomiť, že použitie samotných Beersových kritérií v podmienkach Slovenskej republiky je nemožné, nakoľko veľká časť liečiv zo zoznamu nie je u nás registrovaná. Pri porovnaní prevalencie užívania potenciálne nevhodných farmák je v našom súbore vyšší záchyt ako pri preklade na naše oddelenie, tak aj pri prepustení. Toto zistenie poukazuje na nízke povedomie o preskripcii takýchto farmák. Preto by bolo vhodné túto problematiku ďalej rozširovať a zohľadňovať pri liečbe geriatrického pacienta v ústavnej aj ambulantnej sfére.

 

Záver

V našej spoločnosti pribúda počet seniorov. Počet starších pacientov v ambulancii bude naďalej narastať, a to hlavne vo vyšších vekových skupinách, najmä 80 a viac ročných. Rešpektovaním základných zmien v starobe a voľbou terapeuticky bezpečných alternatív je možné vyhnúť sa poliekovým komplikáciám a prispieť tak k vyššej kvalite života. Pacienti s chronickými chorobami prevažne vyššieho veku sú skupinou najviac postihnutou polyfarmáciou. Dôsledky polyfarmácie zvyšujú možnosť užívania potenciálne nevhodných liekov, zvyšujú počet nežiaducich účinkov liekov a liekových interakcií, zvyšujú počet hospitalizácií, zvyšujú finančné výdavky, predlžujú ošetrovateľskú starostlivosť. ^{(14, 19)}
Rastúci trend internetového predaja, digitalizácie spoločnosti zvyšuje riziko polyfarmácie v spoločnosti a s tým súvisiace riziko interakcií, toxicity až neúmyselného sebapoškodzovania. Vo veľkej miere je rozšírené samoliečiteľstvo, častokrát lekár v ambulancii nevie, aké rôzne preparáty pacient užíva okrem indikovanej racionálnej odporúčanej liečby. S pribúdajúcim vekom stúpa podiel symptomatickej liečby nad kauzálnou. To všetko nás má viesť k pravidelnej revízii medikácie a uvážlivej redukcii liečby. Snaha o racionálnu a bezpečnú farmakoterapiu viedla k zostaveniu kritérií pre identifikovanie potenciálne nevhodných liečiv a tiež odporúčaní, ktoré upozorňujú na lieky u seniorov potenciálne indikované, ale nenasadené (STOPP–START kritériá).⁽²⁰⁾ Zoznamy potenciálne nevhodných liečiv nemožno chápať ako absolútny zákaz preskripcie uvedených farmák. Ide o odporúčanie obmedziť podávanie týchto liečiv, pokiaľ je to možné. Lekár by mal pristupovať k preskripcii týchto farmák u starších chorých so zvýšenou opatrnosťou. Je dôležité dostať do povedomia lekárov tieto kritériá, nakoľko preskripcia týchto liečiv seniorom je stále vysoká. Pravidelnou revíziou užívaných liekov (depreskripcia) vieme eliminovať nežiaduce účinky liečby, a tak prispieť k zlepšeniu kvality a predĺženiu života pacientov. 